Návraty do Indie

Indiu si buď zamilujeme alebo ju znenávidíme. Ale bol to fantastický pocit vystúpiť z lietadla a nechať sa unášať tým útokom na zmysly. Niekto to volá kultúrny šok. Keď doslova vidím pachy, počujem farby, cítim zvuky. Ale v skutočnosti je to nemerateľná radosť z domova.
Tak ako pred rokmi, keď som vystúpila z lietadla v Mumbai a nemala žiaden plán. Nemala som ho ani keď som vypisovala žiadosť o šdudíjny pobyt v Indii, ani keď ma prijali, ani keď som o tom povedala rodičom.
Vtedy sme boli dvaja. S Filipom. Nevedeli sme úplne presne kde sme, nevedeli sme kam máme ísť, všade okolo nás bol India. A potom ešte autá, väčšie autá, rikše, motorky, bicykle, ľudia, žobráci, deti, žobrajúce deti, slony, ťavy, kone, psy, potkany. A v tomto celom anarcho chaose dve biele tváre.
Prišli sme do Ahmedabádu. Mesta, kde kvoli tomu aby som si mohla po horúcom dni vypiť chladené pivo, musela som si vyžiadať pečiatkové povolenie v pase. Ale napriek prohibícii tu bolo zábavy až až. A to nerátam všetky tie farebné festivali, olievanie sa farebnou vodou, či preskakovanie zo strechy na strechu so šarkanom v ruke. Festivali v Indii obnovujú v človeku detské ja. Všetko je dovolené. Vystrájať, smiať sa, poskakovať, naháňať sa, váľať sa v blate, alebo podnikať strategické útoky tričkovej vojny. Festivali v Indii dokazujú, že keď sme dostatočne veľmi deťmi, vieme sa zabávať aj bez alkoholu. A počas bieleho dňa.
Časom som si tu vytvorila domov. Rutiny, náhodné výlety. Každodenné rituály jogy, nákupu zeleniny na trhu, opravy bicykla. Tento striktný grid fungoval fantasticky. Ak som z nejakého dôvodu v utorok ráno nebola na trhu, doobedu prišiel Ind s košíkom ovocia a zeleniny, čo som tam obvykle kupovala. Oproti môjmu domčeku pracoval opravár bicyklov. Jeho dieľňa sa skladala z bicykla  a tašky s náradím. Sedával pod stromom, lebo nemal ani na slnečník. Ale vždy cestou do školy mi dofúkal kolesá a skontroloval brzdy. Ak tam nesedel, tak ma zastavil jeho kamarát (sedel o križovatku ďalej), niečo zamrmlal, kývol hlavou tým smerom kde sedáva "môj" opravár, dofúkal, vyškeril sa a pustil ma ďalej. Všetky náhody, ktoré sa stali po ceste, mi ukazovali, že to bol fakt dobrý nápad prísť sem. Napríklad keď raz, cestou od niekiaľ niekam som stretla koňa a na ňom dve deti. Pristavili sa, aby sa spýtali tradičné otázky, ja aby som sa ich spýtala či mi nepožičajú koňa. Veľmi mi nerozumeli, ale dosť na to, aby pochopili, že sa chcem povoziť. Nie dosť na to, aby pochopili, že sa chcem prebehnúť s týmto Kathiavarským tátošom. Zoskočili, pomohli mi do sedla a tvárlili sa nechávo, keď som si zobrala oťaže. Moment, keď ich zachvátila panika bol akonáhle som popchla koňa do cvalu a uháňala ďalej ulicou. Oni za mnou. Nechcela som ich vystrašiť, tak som priklusala k nim, kúpila im kolu a zobrali ma na večeru k nim domov. Ich domov je slum. Žije tu trochu väščí počet ľudí než by človek očakával na takú malú plochu. Od vtedy som sa tu túlala často. Sledovaa som ľudí ako sa v mizerných podmienkach dokážu smiať, mať sa radi, pozvať ma na čaj, nechať ma zapodievať sa s ich mladým žrebcom, pýtajú sa ma úplne tradičné otázky, nalievajú mi ďalší čaj do tanierika, ukazujú mi kde vychovávajú deti, učia ma dojiť kozu a lejú mi ďalší čaj.
Sem sa bolo vrátiť nesmierne jednoduché. Ubehli síce len štyri roky, ale mnohé sa zmenilo, mnohé nie. Do križovatiek osadili semafóry. To bola novinka. Fór je ten, že ich nikto nadalej nerešpektuje. Nezmenili sa ľudia na uliciach. Stále robili ananásový džús a usmievali sa pri tom.